Už ráno sme videli, že dnes nebude krásny slnečný deň. Počas raňajok, sme rozmýšľali, čo urobíme s dnešným dňom. Nakoniec sme sa zhodli, že by sme mohli navštíviť, nejaké to Uruguajské múzeum.
Na hotelovej izbe, som trochu za-googlil a po chvíľke pátrania na internete som mal celý zoznam múzeí tu v Montevideu. Boli tam naozaj rôzne typy, ale my sme si vybrali tieto dve. Prvé bolo múzeum dopravy a druhé, ktoré sme si chceli pozrieť bolo letecké múzeum.
Super, mali sme vybraté, na iPade som si naštudoval mapu, označil som si presne miesta kde sú tieto dve múzeá, uložil som si ju aby sa dala používať aj off-line a mohli sme vyraziť.
Chvíľku sme šli z hotela pešo, nakoľko sme si chceli ešte vybrať z bankomatu ich pesety a následne sme už hľadali voľný taxík priamo v premávke v uliciach štvrte Pocitos. Netrvalo dlho a už sme sedeli v taxíku. Taxikárovi som ukázal na iPade kde chceme ísť, trochu mu to trvalo kým sa zorientoval, ale nakoniec sa v mape našiel a mohli sme vyraziť. Už táto reakcia sa mi trochu nezdala, pretože som si v duchu pomyslel, že prečo mu to tak dlho trvalo sa zorientovať, keď chceme ísť k múzeu, však tam ľudia musia chodiť a tým pádom by to aj taxikári mali vedieť, kde presne sa to nachádza. Toto mi len tak chvíľku preblyslo hlavou a ďalej som už nevenoval tomu pozornosť.
Jazda s týmto taxikárom bola ako vždy čistým adrenalínom. Ak by som to mal vyhodnotiť, tak toto bola zatiaľ najadrenalínovejšia jazda, akú sme tu vôbec zažili. Ja osobne som tomuto taxikárovi skoro pretlačil do podlahy dieru, pretože som silou mocou chcel brzdiť za neho. Bol to proste blázon. Takto som ešte nikoho nevidel jazdiť. Celé zle. Najskôr skoro nedobrzdil na jedných semaforoch, pretože sa díval inou stranou, potom skoro zrazil jednu motorkárku od ktorej sme nejaký čas jazdili vo vzdialenosti asi tak 20 cm, potom chcel obiehať jeden autobus, čo sa mu aj podarilo presne v strede križovatky, no čo vám budem ďalej rozprávať. Takže kto z vás miluje adrenalín tak nech sa nechá povoziť taxíkom v Montevideu, je to naozaj skutočný zážitok. Nechápali sme to, prečo tak riskujú a v podstate aj ohrozujú iných. Oni proste slovo predvídať nepoznajú.
Konečne sme prišli na miesto kde malo byť múzeum Dopravy, taxikár nám hovoril, že sme už na mieste. No lenže ja som sa s kolegom poobzeral okolo seba a zjavne mi tam nič ako múzeum nepripadalo. Potom som si ešte pre istotu otvoril iPad aby som si prekontroloval polohu a zhodnotil som, že predsa len na mieste kde naozaj malo sídliť múzeum dopravy. Na tomto mieste však stála akási fabrika na autá a motocykle a široko ďaleko nebolo žiadneho múzea. Povedali sme si, že nevadí a že sa teda necháme zaviesť na iné miesto, kde by malo byť letecké múzeum. Taxikár chíľu nechápal, prečo chceme ísť inde, keď sme chceli ísť práve na toto miesto, ale potom sa dal nejak do hromady a uberal sa spolu s nami k leteckému múzeu.
Opäť nasledoval ten istý scenár, teda adrenalínová jazda, samé myšičky, tlačenie sa na autá pred nami a iné zaujímavé veci. Za krátko nám taxikár zastavil, zahlásil, že sme na mieste, no my sme pred sebou cez predné sklo taxíku videli iba akúsi skládku stavebného odpadu. S kamošom sme sa na seba pozreli, pousmiali sme sa, však nakoniec nám už ani nič iné neostávalo. Ani sme si cez iPad neodkontrolovali našu pozíciu, či sme správne, proste sme vystúpili, pretože už ani jeden z nás nemal chuť ďalej absolvovať akýkoľvek ďalší presun s týmto našim adrenalínovým taxikárom. No proste strach a hrôza. Kamoš si hneď pribil dve cigarety a zhodli sme sa, že ani jeden z nás ešte takúto jazdu nezažil.
Keď sme sa trochu upokojili tak sme sa snažili zistiť či sme naozaj správne pri Aeronautico Museo. Boli sme naozaj hneď vedľa neho, len pri pohľade na tento areál nám došlo, že tu nič neuvidíme, pretože to celé bolo v troskách. Zamknutá brána, žiadny pohyb, miestami zdemolované oplotenie a tak kde mali byť vonku vystavené lietadla nebolo nič. Zostali sme z toho celého v šoku, lebo toto letecké múzeum má normálne svoju web stránku, sú tam fotky rôznych exponátov a keď prídete na miesto tak máte vôbec problém spoznať či sa jedná v podstate o areál múzea.
Začuli sme neďaleko menší ruch tak sme sa šli pozrieť bližšie a zazreli sme, futbalový zápas dvoch mužstiev s hráčmi vo veku 5 rokov. Bolo to milé, ako takí malí štuplikovia naháňajú futbalovú loptu po ihrisku. Taktika bola jednoznačná a rovnaká v oboch mužstvách v štýle „všetci za loptou“. Chvíľočku sme sa tu zdržali a následne sme sa po vlastných nohách vybrali smerom k nášmu hotelu. Chceli sme sa iba trochu prejsť a potom neskôr si niekde zobrať taxík, ale ako sme tak kecali a kráčali tak sme sa ocitli až pri našom hotely. Po príchode na hotel som sa kukol na google maps, že koľko sme prešli kilometrov. V nohách sme mali orientačne 7 km.
Celý dnešný deň môžem vyhodnotiť nasledovne: „Múzeum sme nevideli, ale aspoň sme sa prešli.“ Ani nevieme ako a ďalší deň za nami.
Autor: Šoška Milan