Je pred nami náš posledný deň v Uruguaji. Po zobudení si pre nás Montevideo nachystalo peknú rozlúčku v podobe naozaj krásneho, bezveterného a slnečného dňa. Doobeda po raňajkách sme si zašli taxíkom do neďalekého obrovského nákupného centra, kde sme v podstate utratili naše posledné peniaze. Vzhľadom na to, že nám v Uruguaji veľmi chutili ich potraviny, tak sme sa rozhodli zobrať so sebou domov na Slovensko nejakú tu ich šunku, suchú salámu a prošuto.
Mäso a mäsové výrobky tu v Uruguaji naozaj veľmi dobre chutia. V podstate aj na Slovensku sme mali niekedy takéto šunky, ale dnes už tomu tak nie je. Dnes v našich mäsových výrobkoch klesol obsah alebo ináč povedané podiel mäsa, ktorý nahradila múka a iné rôzne na jemno pomleté mäsové odpady. U nás je ťažká konzumná doba, boj o ceny na trhu, takže sa ani niet čo čudovať. Ľudia na Slovensku si možno ani neuvedomujú čo vlastne jedia a čo môže spôsobiť zlá strava. Tým, že si kupujú takéto nezdravé alebo ošidené výrobky tak vlastne celý tento zlý potravinový systém podporujú. Trochu som odbočil možno od témy, ale nedá mi nespomenúť ešte jednu vec. Zdravie a imunitný systém človeka je možno na 80-90 % závislý od toho aké potraviny konzumujete. Ale poďme späť k Uruguaju, lebo som sa nechal trochu uniesť. Prepáčte mi to.
Hneď po obede sme mali stretnutie s našim kamošom Slovákom, ktorý je na dobrovoľnej misii v Uruguaji v meste Montevideo. Chceli sme sa s ním rozlúčiť, nakoľko sme spolu strávili nejaký ten čas hlavne na začiatku našej návštevy Uruguaja. Ešte dlho pred našou cestou som hľadal nejakých Slovákov v Uruguaji, ale poviem vám bolo to veľmi ťažké a zložité. Nakoniec som však na facebook-u po dlhých hodinách hľadania natrafil na tohto chlapca a tak som neváhal a kontaktoval som ho. Za krátko sa späť ozval a po dlhšej písomnej komunikácii sme sa dohodli, že sa v Montevideu stretneme. Aj sa tak stalo.
Pri stretnutiach nám vysvetľoval, ako sa tu vlastne dostal a čoho k tomu viedlo. Je to chalan, ktorý rád cestuje, spoznáva nové krajiny a zúčastňuje sa dobrovoľných misii. Táto jeho misia spočíva v tom, že vyučuje anglický jazyk na jednej miestnej jazykovej škole, kde učí hlavne starších Uruguajčanov už spomínaný jazyk. Uruguajčania totiž takmer vôbec neovládajú anglický jazyk a mnohým z nich neostávajú peniaze na platené a intenzívne kurzy, tak preto navštevujú takéto bezplatné kurzy, ktoré sú dotované. Čo ma však zarazilo, tak je skutočnosť, že túto misiu financuje Európska únia, ktorá preinvestovala peniaze na tento projekt jednej slovenskej agentúre, ktorá následne takéto dobrovoľnícke misie zabezpečuje a zastrešuje. Nie je vám to divné, že peniaze z EÚ idú v podstate pre obyvateľov Južnej Ameriky? No mne to čudné je, keď vidím v čom sa únia zmieta a ešte má na to aby sponzorovala Južnú Ameriku.
No čo ma však najviac prekvapilo bolo, akým systémom to prebieha. Tento slovenský učiteľ alebo ináč dobrovoľník býva v byte kde nie sú okná. Áno dobre čítate, tento chlapec nemá vo svojom ubytovaní okná a to nie je všetko. Bývajú tam totiž viacerí, tým že sa nedá vetrať tak im tam vlhnú a plesnivejú veci, kuchyňa je v dezolátnom stave a v sprche im tečie iba studená voda. To je čo? Toto ubytovanie mu platí a poskytuje slovenská agentúra. Keď som sa ho spýtal, či o tom vedel do čoho ide, tak povedal, že keby to len tušil tak by sem určite nešiel. Za túto dobrovoľnú činnosť dostáva mesačne na účet 175,- eur, čo mu ma vystačiť na stravu. Podotýkam, že v Uruguaji je cca asi tak draho ako u nás, čo sa týka potravín a niektoré potraviny možno o niečo drahšie. Vôbec tu nie je lacno. Neveril som mu, že z toho vyžije, ale je to asi tak ako povedal Nigel Farage v Európskom parlamente: „Slováci sú proste kúzelníci.“
Takže chcel by som vedieť koľko prispieva na jednu osobu Brusel slovenskej agentúre a následne by som chcel vedieť aké náklady na jednu osobu vykazuje táto slovenská agentúra. Asi viete kam mierim a pevne verím, že pokiaľ ste mierne inteligentný tak vám to docvakne o čo tu vlastne ide. Ale mňa už po mnohých skúsenostiach Slovensko proste neprekvapí. Na záver k tomu poviem iba toľko, že majiteľa spomínanej agentúry na Slovensku by som poslal do takéhoto bývania, nech si to vyskúša. Proste neskutočné.
Po rozlúčke so Slovákom na misii, sme zamierili do miestnej reštaurácie pre zmenu na rozlúčku s domácimi.
Opäť tablety na stole a prekladalo sa už tento krát na dvoch frontoch. Mám tým na mysli na dvoch tabletoch. Urobili sme si na rozlúčku aj spoločné foto s celou partiou zamestnancov. Povymieňali sme si medzi sebou kontakty, adresy a emaily a na rozlúčku sme si štrngli takzvaný kapurkový. Nedá mi nespomenúť skutočnosť, že celá táto rozlúčka bola veľmi emotívna, priateľská a zo srdca úprimná. Znova a znova sa nás pýtali, či sa do Uruguaja ešte vrátime a kedy to bude, čo bolo veľmi milé. Povedali sme, že určite sa tu ešte vrátime, ale nevieme kedy, pretože všetko závisí od financií. Keď sme im povedali koľko nás stojí jedna letenka, tak niektorý skoro skolabovali 🙂
Fakt to bola super partia v tejto reštaurácii a ak sa tu naozaj ešte niekedy vrátime, tak určite týchto, ako ich ja volám „srdciarov“ navštívime, pretože sme mimochodom dostali od prevádzkara pozvanie na večeru k nemu domov.
„Majte sa krásne chalani a nech sa Vám darí, určite sa ešte uvidíme.“
Autor: Šoška Milan