Opäť zamračený deň, ale nebolo to až také zlé, sem tam aj slnko vykuklo, ale naozaj iba čisto sporadicky. Raňajky sme si opäť vychutnali na streche hotela, za pekného výhľadu na okolie. Po raňajkách na izbe mi prišlo trochu zle, ale nie z jedla, ale z toho, že som prišiel na to, že nemám menší kufor s vecami, teda príručnú batožinu na izbe. Proste neviem na čo som myslel, ale zabudol som si ju v predošlom hotely ViewPort v Montevideu. Takže pekne som sa rýchlo vychystal a šiel som na predošlý hotel zháňať môj menší kufor. Recepčnej som vysvetli o čo ide a tá mi kufor doniesla niekde zo suterénu hotela. Vydýchol som si, že s touto mojou nepozornosťou nebol väčší problém.
Zbalili sme sa, odchádzali sme z izby a ja ešte vždy keď meníme hotel respektíve z neho odchádzame tak kontrolujem všetko, či niečo niekde nezostalo a neuveríte pozerám sa aj pod posteľ. A viete čo som tam našiel? Nejakého predošlého hosťa ponožky a platobnú VISA kartu. Ponožky sme na izbe nechali a kartu sme radšej odovzdali na recepcii hotela Esplendor.
V IPad-e sme si pozreli mapu kde sa nachádza autobusová stanica na dnešný presun, urobili sme si print-screen a mohli sme sa vydať hľadať nejaký taxík. Iba pre zaujímavosť, keď na ulici v Uruguaj kdekoľvek zbadáte taxík a svieti mu červený nápis „LIBRE“ tak to znamená, že je voľný a vtedy stačí iba zdvihnúť ruku, jemne sa mu postaviť do cesty a on vám okamžite zastaví. Presne takto to robíme aj my a ani tento krát tomu nebolo inak. Keďže taxikári v Uruguaji takmer vôbec nehovoria po anglicky a my vôbec nevieme hovoriť po španielsky, tak som taxikárovi ukázal môj print-screen z IPad-u, palcom som mu ukázal kde chceme ísť a všetko bolo v najväčšom poriadku. Opäť sme si vychutnali cestu štýlom brzda-plyn, lebo ešte sme tu nenatrafili na taxikára, ktorý by si napríklad pred červenou na semaforoch vyradil rýchlosť a došiel na semafor na voľnobehu, proste oni vidia červenú v diaľke a všetci ešte pridávajú a potom tesne pred semaforom prudko brzdia. Toto sme tu fakt, že nepochopili. Keby mali aspoň lacné pohonné hmoty, ale tie tu stoja presne ako u nás, teda sú pomerne drahé a oni takto nešetrenia spotrebou. No, ale to je ich problém, akurát, že niekedy to vyzerá akoby to chcel prepáliť na červenú.
Vystúpili sme z taxíka, cesta stála 130,- uruguajských pesos čo je niečo cez 4,- eura a šli sme si obzrieť autobusovú stanicu, na ktorej sme po prvý krát.
Zazreli sme infocentrum tak sme sa šli spýtať kde si máme kúpiť lístky, pánko nám ochotne povedal a napísal názvy dvoch spoločnosti, ktoré jazdia do Colonia del Sacramento. Vybrali sme hneď tu prvú spoločnosť s názvom TURIL. Hľadali sme teda obslužný pult tejto spoločnosti. Mimochodom autobusová stanica v Montevideu je obrovská a to preto, lebo je zároveň spojená s veľkým nákupným centrom. Na prízemí sú poväčšine cestovné agentúry a prepravné spoločnosti a na prvom podlaží sa už prestiera samotné shopping centrum. Tu som si aj kúpil 2 GB kartu do môjho malého sony foťáka, pretože tú čo som mal vo vnútri už bola plná. Stála niečo okolo 24,- USD. Z autobusovej stanice spojenej s nákupným centrom som spravil aj kratučké video, tak si ho môžte pozrieť aby ste mi verili, že obchoďáky majú na našej európskej úrovni.
Kým sme si prezreli stanicu a kúpili kartu do foťáka tak nám pekne ubehol čas, ktorý zostával do odchodu autobusu. Odchod sme mali zo stanice 12:30 hod a čudujte sa v svete, že autobus mal svoje WIFI pripojenie na internet, ktoré bolo free. Nebola to žiadna šialená rýchlosť ale na vybavenie pošty a rýchlych správ s rodinou a známymi to bolo postačujúce. Batožina, teda ruksaky a kufre sa dávali dole do batožinového priestoru autobusu, šofér nám ich označil samolepkou na ktorej bolo číslo a druhé to isté číslo nám dal do ruky, teda niečo podobné ako keď si u nás necháte kabát alebo bundu v šatni. Cestovné lístky stáli pre dve osoby zhruba 550,- uruguajských pesos čo je cca 18,- eur. Do Colonia del Sacramento sme docestovali o 14:50 hod. miestneho času.
Lialo ako z krhly, takže sme chvíľu počkali na miestnej autobusovej stanici. Keď dážď poľavil šli sme do nášho hotela Esperanza and Artemisa SPA. Ubytovali sme sa v tomto troj-hviezdičkovom hotely, ktorý mal v suteréne aj svoj bazén. Omrkli sme ho a na chvíľu sme sa šli do neho vyhriať. Úprimne poviem, že tomuto bazénu dať názov SPA bolo trochu odvážne, ale poslúžil. Keď sme z neho odchádzali tak v bazéne začala hodina vodného aerobiku.
Takže ďalší deň v Uruguaji je za nami.
Autor: Šoška Milan